Svet sa mení a my s ním

Autor: Daniela Wawrekova | 12.7.2012 o 21:14 | (upravené 12.7.2012 o 21:28) Karma článku: 7,43 | Prečítané:  476x

Milujem cesty vlakom. Sú pre mňa veľmi inšpirujúce. Meniaca sa krajina, počasie, obyvateľstvo. Cesta z Bratislavy do Košíc je rôznorodá a s mojím milovaným tabletom je naozaj krásne cestovať. Kľudne aj každé dva týždne, ak to financie dovolia. Som svojím spôsobom dobrodruh, len mám rada istý štandart. Chodnie s krosnami na chrbte a túry nie sú pre mňa, ak teda to nie je krátka súčať niečoho väčšieho, kde sú všetky moje potreby uspokojené.

Chlap po mojom boku si bude musiet  zvyknúť na hru, ktorú som pomenovala  =  už to poznáš v pravo?

V podstate je to oživenie akejkoľvek cesty. Proste si zmyslíte a zabočíte niekam úplne inam Nikdy neviete kde skončíte, spoznáte nové miesta a uvidíte kúsok sveta, ktorý ste ešte nevideli. Samozrejme to neodporúčam hrať cestou na dovolenku do Chorvátska :D Milujem aj cesty autom či MHD-čkou,ale diaľkové autobusy z diaľky obchádzam.

Prečo vlastne rozprávam o tom ako rada cestujem. Okrem inšpirácie a spoznávania miest, ktoré nepoznám, sú to aj ľudia. Verte či nie, ale skúste sa raz v autobuse cestou do práce porozhliadnuť. Kto sedí vedľa vás? Kto stojí za vami? Prečo je tá baba na prvom sedadle smutná? Ľudia sú totiž na ceste vo vlastnom svete. Nekontrolujú sa. Vidíte na nich všetko a dokonca vidíte aj veci, čo by ste nechceli(naprávaie spodného prádla-ramienka od podprsenky sa nezarátavajú, hrabanie sa v nose, obkusovanie nechtov).

Tento článok čoskoro začne pripomínaťpríbeh o tom čo všetko milujem,ale tak :) Rada pozorujem ľudí, mám rada svoje konšpiračné teórie o ich smútku, radosti, modrinách. Prečo sú nervózni, kam idú, čo majú v tej taške. A asi to mám aj v tváry, že sa mi dosť často stáva, že sa mi prihovoria úplne cudzí  ľudia. Každý deň aspoň jeden. Buď sa chcú porozprávať alebo ma chcú pochváliť, či mi pomôcť s kufrom alebo taškou.

Moja vychovávateľka v škôlke mi to prognózovala už dávno: ,,Danka, ty budeš raz robiť s deťmi" (pozn. autora - súvis s témou - moja citlivosť a vnímavosť). To je môj sen, pretože verím, že novú generáciu treba vychovať naozaj dobre, aby sa nám dobre žilo, ale o tom inokedy. Každopádne je sociálna sféra smer,ktorým som sa uberala a v podstate sa stále chcem uberať, ale už sa vidím ako pracujúca žena, ktorá z čistej lásky pomôže babke s nákupom, ktorá sa z lásky zastane chlapca,ktorého bijú či predavačky v obchode, ak ju osočujú blbí zákazníci. Nechcem byt typický sociálny pracovník so smiešnym platom, ktorého ani nezamestnajú, pretože v tejto sfére vládnu babizne s 30ročnou praxou, ale žiadnym srdcom. A toto sú bohužiaľ  skúsenoti z prvej ruky a z viacerých rôznych zariadení. Prípadne sociálny pracovník, korého jedinou povinnosťou je starať sa o to, aby malo rómske etnikum dostatok dávok. Každopádne neostávam voči ostatným ľahostajná. A o tom chcem pisať. V podstate :D 

Toto je najväčší problém dnešných dní. Ľudia zabudli na slovo MY a stotožnili sa len so slovom JA. JA idem cez priechod tak všetci zastaňte, JA idem autom, tak všetci uhnite, JA vystupujem z autobusu tak sa všetci rozplyňte, JA sa chcem mať dobre, tak všetci za to plaťte.  Je to hrozne smutné, keď si to takto uvedomíte. Kedy ste naposledy videli niekoho, že pomohol babke s tým nákupom? Kedy ste sa vy niekoho zastali? Kedy ste videli niekoho niečo nájsť a pátrať po tom, koho to je?

Ľudia okolo seba prechádzajú a akokeby sa  navzájom nevideli. Akoby nevideli nič, len seba, svoju cestu a cieľ. Ale akonáhle sa stane niečo im, nadávajú prečo im nikto nepomohol, nikto ich nevidel, nezastavil. Nemôžme čakať od druhých niečo, čo sami nerobíme. Takto to nefunguje.  Niekedy som vďačná za svoju veľkú papuľu a za to,že mám niekedy dostatok guráže, aby som sa ozvala k cudzím a ponúkla im pomoc, či milé slovo. O tomto som písala na vlastnom blogu, dávnejše, dávno. Páči sa mi myšlienka Free Hugs. Bohužiaľ v našich podmienkach je to dosť tažko praktizovateľné.  Môžte vyzerať akokoľvek milo a slušne a ľudia k vám aj tak neprídu, či sa nezastavia. Nevidia vás a ak sa stane, že vidia, v duchu si hovoria, že čo od nich chcete, oni nemajú žiadne peniaze. A pritom objatie či úsmev sú základným, najjednoduchším a najlacnejším spôsobom pomoci. Usmievam sa stále na každého, ak sa nám stretnú pohľady. A viete čo? Ja mám pocit, že sa to odrazí na dotyčnom človeku, počuť to na pozdrave, výraze, tóne. Skúste to. Zajtra, dnes, hneď ..... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?