Prečo opäť ja

Autor: Daniela Wawrekova | 13.2.2013 o 22:02 | (upravené 13.2.2013 o 22:09) Karma článku: 7,28 | Prečítané:  454x

Dlho som zvažovala či zas písať a o čom. Čo by tak opäť ľudí mohlo zaujať, na čom by sme sa zas mohli hádať a o čom diskutovať. A potom to prišlo. Nečakala som taký nápor inšpirácie a toľko rôznych pocitov z dvoch ,nie tak celkom neobyčajných, javov. No je to tu a ja sa chcem podeliť. Čo si mi vlastne vážime a prečo žijeme....

Začneme pekne po poriadku. V živote každého človeka sú chvíle, kedy sa pýta sám seba alebo Boha, prečo on. Zamýšľa sa nad svojím životom, prehodnocuje ho, premýšľa, kde urobil chyby a kde sa môže nabudúce snažiť viac. Možno poznáte tieto ťažko filozofické chvíľky, kedy chcete byť sami so svojimi myšlienkami - analyzovať ich, triediť, vyhadzovať. Niektorí z nás dôjdu k názoru, že všetko je ako má byť, niektorí sa zas pomaly topia pod hladinou myšlienok o nespravodlivosti osudu, sveta. Prichádza to na nás v rôzne obdobia nášho života, či už pre problémy, fyzické vyčerpanie alebo to len tak príde. Nečakane.

Posledné týždne som sa každý deň zamýšľala nad tým kde robím chyby, ako napraviť čo je pokazené, zmeniť čo chcem zmeniť. V mojom živote sa začalo diať zrazu veľa vecí, zmien, na niektoré som pripravená a na niektoré nebudem nikdy. Deň čo deň som si v autobuse domov tajne utierala slzy a dúfala, že čoskoro prídem na to čo urobiť. Riešenie prišlo....

Na jednej takejto ceste, keď som sedela pohrúžená do vlastných myšlienok, mi niekto ukázal, že som skĺzla niekam, kam som si povedala, že neskĺznem. Na jednej a tej istej zastávke nastúpila pani s kočiarom a pán s vozíčkom, na ktorom mal pravdepodobne dcéru. Bábätko v kočiari bol asi 2 ročný chlapček s tým najkrajším detským úsmevom, ale úprimne, všetky deti sa krásne smejú. Dievčaťu na vozíčku nebudem hádať vek, keďže bola aj postihnutá a v tomto sa až tak nevyznám. A tak stál vedľa seba kočiar s usmiatym chlapčekom, usmiatou maminou, dievčaťom na vozíčku a otcom, ktorý si sadol tak, aby som naňho videla. Prechádzala som po nich očami a zabudla na to, čo ma trápi. Začala som premýšľať čo si asi tak vraví otec postihnutého dievčaťa. Pozeral raz na malého, raz na pani, potom sa naše oči stretli a on sa usmieval. Neviem prečo, neprídem na to, ale aj tak sa usmieval. Usmieval sa celý čas. A ja som si uvedomila, že sa trápim nesprávnou vecou. Nesprávnou, povrchnou a hlúpou, presne ako osoba, kvôli ktorej som sa trápila. Začala som uvažovať a vytvárať si vlastné príbehy o ľuďoch, ktorých nepoznám. Uvažovala som, prečo sa človek, čo celý svoj život dal svojej postihnutej dcére, usmieva a ja nie. Ja stále môžem niečo urobiť so svojím trápením. On sa však svojho dieťaťa nevzal a už do konca života bude len s ňou, bude žiť len pre ňu a dá jej aj to posledné, aj keď vie, že si ona ten život neužije nikdy tak ako zdravé dieťa. Obdivujem takýchto ľudí. Nezabudnem na úsmev na jeho tvári. Ukázal mi, že problémy nie sú ako problémy a niektorými vecami je proste lepšie sa nevenovať dlhšie.

Malý chlapček v kočiarmi mi zas svojím úsmevom a hrami, ktoré sme po ceste začali hrať ukázal, že nie je dôležité ako vyzerám, čo značkové na sebe mám a na akých ihličkách sa idem zabiť v tomto snehu. Deti z vás to dobré vycítia. Vycítia, keď sa s vami niečo deje a bez toho, aby povedali jediné slovo vás vedia rozosmiať. A to sa mi na nich páči.

 

Na druhý deň mi kývalo cudzie dieťa z autobusu. Proste si ma vybralo a zakývalo mi. A tým to zakývaním, som si úplne všetko uvedomila. Klesla som niekam, kam som nechcela, klesla som sama vo svojich očiach. Stále som bola a stále budem veľká humanistka. Mám ľudí rada. Verím v nich. Aj keď už viem, že svet nespasím a nezmením nikoho zmýšľanie. JA chcem pomáhať, JA chcem úsmevom zachrániť život, JA nechcem nechať veci ležať ľadom, JA chcem oceniť pomoc, milé slovo. To sú v živote tie dôležité veci.  Zabudnete na to, že riešite detský spor, ale nikdy nezabudnete ako vám niekto pomohol. Dodnes nezabudnem ako mi niekto našiel rukavicu a zavesil ju na plot, aby som si ju naozaj všimla. Dodnes nezabudnem ako v našom vchode niekto daroval dieťaťu Bibliu a ono mu napísalo ďakovný lístoček a neskôr pridalo čokoládku. Nikdy nezabudnem ako sa so mnou milá pani začala baviť vo vlaku a ukázala mi, že treba ísť za našimi snami, nezabudnem ako som pomáhala babičke v našom vchode s nákupmi a ako mi za odmenu dala jogurt, nezabudnem.......

 

Nemali by sme zabúdať na takéto veci. Jedného dňa to budeme aj my potrebovať a nie je to len fráza.... a potom si už len poviete, že ďakujete, že niekto nezabudol...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?